Prínosy a limity integrovania umelej inteligencie do procesov literárnej interpretácie

prof. PhDr. Anton Pokrivčák, PhD., Trnavská univerzita, Slovensko,     Abstrakt: Medzi najdôležitejšie tendencie súčasnosti nepochybne patrí digitalizácia. Prejavuje sa takmer vo všetkých oblastiach nášho života, primárne však tam, kde sa najviac využívajú nové technologické a vedecké poznatky, teda v oblastiach ovplyvnených prírodnými vedami. Už menej je to vidno v spoločenských vedách a možno smelo povedať, že najmenej v humanitných vedách. Literárna veda patrí do humanitných vied (niektorí ju vôbec za vedu nepovažujú) a teda môžeme očakávať, že možno bude hranicou, ktorú umelé stroje neprekročia, najmä vzhľadom na predmet, ktorý skúma. Jeho „najextrémnejším“ vyjadrením je totiž romantická emocionalita, wordsworthovský „prebytok silných emócií“. A ako vieme, emocionalita nikdy nebola silnou stránkou akýchkoľvek technologických výtvorov.

Napriek predpokladanej inkompatibilite medzi jazykom založeným na algoritmoch a emocionalitou musíme však konštatovať, že pokusy o prekročenie hraníc tu existujú už veľmi dlho a je ich veľmi veľa, najmä v oblasti vedecko-fantastickej literatúry, ktorá už svojou definíciou je vlastne pokusom o prepojenie týchto oblastí, počnúc známym románom Mary Shelleyovej Frankenstein a končiac napr. výpravným seriálom Westworld. V takmer všetkých prípadoch je hlavnou myšlienkou umeleckého zobrazenia umelej inteligencie snaha poukázať na potencionálny konflikt medzi človekom a strojom, na nebezpečenstvo, ktoré hrozí, ak sa ľudský výtvor vymkne spod kontroly. V takýchto prípadoch téma AI slúži na filozofické prehodnotenie podstaty človeka a jeho bytia. Analýza a interpretácia tu v podstate nie je iná, ako analýza a interpretácia akýchkoľvek iných javov tematizovaných umeleckým dielom. Vystupuje tu do popredia alegorický princíp materializácie duchovných hodnôt, ktorý nachádzame, vo väčšej či menšej miere, aj v románoch mimo žánra sci-fi.

Prozaickejším príkladom je snaha použiť AI nielen v primárnych umeleckých dielach, ale aj v procesoch interpretácie a analýzy literárnych diel. V tejto oblasti literárna veda stále len tápe, pretože potrebuje urobiť radikálny skok – prejsť od práce s dátami a ich analýzy zvyčajne ústiacej do zmapovania určitých motivických alebo tematických tendencií (Moretti), prípadne od použitia AI pri skúmaní rozprávania, príbehov, naratívov, ktorých štruktúrne prvky a ich logické usporiadanie sa dajú relatívne ľahko usporiadať do algoritmov počítačového jazyka, k estetickej interpretácii nepracujúcej s dátami, ale s mechanizmami tvorby významu na sémantickej báze.

Príspevok sa bude zaoberať práve analýzou vzťahu estetickej roviny ako hlavnej dominanty umeleckej literatúry vytvorenej človekom a potencionálnou estetickosťou (alebo jej absenciou) textov vytvorených umelou inteligenciou. Cieľom bude pokúsiť sa odpovedať na otázku, či je AI skutočným prínosom pre literárnu vedu, reflektujúcim zmenenú paradigmu ľudskej existencie alebo len pragmatickým nástrojom, či módnym trendom.